vlcica

Vždy som snívala o veľkej láske, ktorá prekoná všetko, malé či veľké problémy. Lenže doba mi nepraje, alebo sama sebe neprajem? Hľadám gentlemana v tele zvhrlíka? Je to normálne? Mala som taký sen o vzťahu, kde si dvaja ľudia rozumeli, smiali sa spolu, boli šťastní, dôverovali si, priťahovali sa, milovali sa, všetko čo potrebovali bolo byť spolu, zamilovať sa.

Lenže… chlapi sa zmenili, ženy sa zmenili, ideály sa zmenili, vzťahy sa zmenili. Ženy sa stali sebavedomé kariéristky, ťažko vypracované zlatokopky, ľahké ženy i naivné dievčatká meniace sa na tvrdé ženy, alebo pomaly hynúci typ šťastne zadaných, ktorí o ničom zlom nemusia vedieť alebo radšej nechcú. Chlapi zamilovaní celý život do jednej „najväčšej lásky“, ktorá ich opustila, zranila, ublížila, chlapi neistí, neschopní si stáť za slovom, mať charakter „muža“, bez chrbtovej kosti.

Spoločnosť, časopisy, televízia, rádia, knihy ponúkajú nám rady ako sa správať, čo „ne“očakávať, pravidlá, názory, inzeráty, všetko o nezáväznom vzťahu, všetko pre naše dobro, aby sme si neublížili navzájom … no ublížujeme si, chránime len samých seba, znižujeme sa na povrchné tvory, ktorých hlavná téma je v štýle kedy si to rozdáme a pre tých z menej šťastne šťastných ako to máš rád/ rada. Kde sa stratila schopnosť dvoriť, prijímať komplimenty, nedržať si odstup od ľudí, ale žiť s citmi a naplno, nebáť sa padnúť a ublížiť si, nebáť sa padnúť na zadok a opäť vstať, nebáť sa bolesti, pretože bez nej je život prázdny, porvrchný, tak ako sme aj my , rozumej súčasní ľudia bez ľudskosti alebo sme viac ľudskí ako kedykoľvek predtým s celým svetom vynálezov, technológie, online svetom plným vedomostí, možností, samoty a prázdna, nekonečného prázdna …